Jozua

Potom mi ukázal veľkňaza Jozuu, ktorý stál pred Hospodinovým anjelom. Po jeho pravici stál satan, aby na neho žaloval. Hospodin povedal satanovi: Nech ťa Hospodin pokarhá, satan! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem! Či on nie je obhorok, vytrhnutý z ohňa? Jozua bol oblečený v špinavom odeve a stál pred anjelom. Tým, čo stáli pred ním, odvetil: Vyzlečte mu špinavý odev! Jemu povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu, aby som ťa obliekol do slávnostného rúcha! Potom povedal: Položte mu na hlavu čistý turban! Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli ho do šiat; Hospodinov anjel pritom stál. Hospodinov anjel prisvedčil Jozuovi: Takto hovorí Hospodin zástupov: Ak budeš kráčať po mojich cestách a budeš zachovávať, čím som ťa poveril, aj ty budeš obhajovať môj dom a strážiť moje nádvoria, umožním ti prístup medzi tých, čo tu stoja. Počúvaj teda, veľkňaz Jozua, ty aj tvoji druhovia, čo sedia pred tebou, lebo títo muži sú predzvesťou. Pozri, privádzam svojho sluhu – Výhonok. Aha, tu je kameň, ktorý som položil pred Jozuu: jeden kameň a na ňom sedem očí. Ja vyryjem naň znak – znie výrok Hospodina zástupov – a odstránim vinu tejto krajiny za jediný deň. V ten deň – znie výrok Hospodina zástupov – navzájom sa budú pozývať pod vinič a figovník.

Biblia – Slovenský ekumenický preklad, Zachariáš 3

Prorok Zachariáš mal videnie, v ktorom mu bolo umožnené uvidieť scénu z neba. Hospodin s anjelmi vo svojej sláve na súdnej stolici. Pred ním veľkňaz Jozua, anjel a satan. Možno si povieme, čo to má dočinenia s nami a našimi životmi. Nejaký archaický obraz, zjavenie, ktoré nič nehovorí dnešnému človeku. Ale myslím si, že toto zjavenie je úžasnou paralelou so životom každého jedného z nás a obrazy v ňom zachytené vystihujú to, čo dnes žijeme.

Jozua vykreslený ako úbožiak, obhorok, ktorý bol zrejme zachránený pre zánikom. Tak ako keď postavíme vysokú vatru a ostane z nej iba pahreba, ale tesne pred dohorením vytiahneme jedno brvno mimo ohniska. Jozue vytrhnutý z prebiehajúceho výkonu rozsudku. Oblečený v špinavom rúchu, ktoré žiadnym spôsobom neladí s nebeskou slávou a Božím majestátom. Rúcho symbolizujúce hriech, nečistotu a nehodnosť. A tu je spojitosť s nami. Vieme, že odmenou za hriech je smrť, sme si vedomí svojej špiny a často krát náš život vypadá ako výkon trestu. Ale Jozua v postavení veľkňaza je povolaný, aby sa raz za rok ukázal pred Božou tvárou.

Veľkňaz stál na čele židovskej rady. Bol najvyššie postaveným duchovným vodcom na svete. Keby sme chceli pripodobniť jeho postavenie k niektorému zo súčasníkov, tak bol na úrovni pápeža. Mal privilégium ako jediný z človečenstva vstúpiť iba raz za rok do svätyne svätých v Jeruzalemskom chráme a priniesť obeť za hriechy. Sám musel prísť očistený od hriechu inak by na mieste zomrel. Ale ako je to možné, že takýto duchovný človek má špinavé rúcho. Je to práve preto, že je to človek. Rovnako ako sú hriešnymi ľuďmi, tí čo hrajú chvály, čo sa modlia za ľudí, aj naši duchovní a dokonca aj pápež. Máme rúcha špinavé od hriechu. A predsa sme zároveň veľkňazmi, a to v chrámoch našich sŕdc. To komu slúžime bohoslužbu a kto je bohom v našom srdci, o tom rozhodujeme iba my. Nikto iný. A preto sme povolaní sa ukázať pre Bohom ako Jozua. Nehodní, špinaví od hriechu. Ale máme strach zo smrti a z toho, že takýto nemôžeme predstúpiť pred boha lebo nás potrestá a odmietne lebo nespĺňame kritériá.

A ešte je tu aj satan/diabol, ktorý žaluje na Jozuu. „Bože pozri aké má špinavé rúcho. Samí hriech. Musí zomrieť. Nie je hoden tu stáť.“ To isté robí diabol aj v našom živote lebo jeho meno je žalobca a robí to výborne. Najskôr nám predostrie lákavú trblietavú ponuku, pre ktorú sme ochotní pustiť všetky naše zásady. Chvíľka pokrochkania si vo svojom vlastnom chlieve a bahne, ale keď sa udeje, tak zrazu precitneme a zistíme, že všetko pozlátko opadlo, ostala len špina, bolesť, hnev, horkosť, úzkosť a beznádej. Ako vianočný stromček po troch kráľoch, už len zosušená haluz s vyjedenými salónkami, ktorý je vhodný akurát tak na spálenie, alebo do hnoja. A potom satan pridá svoje lži a obvinenia, akí sme neschopní, špinaví a ako nás boh teraz nenávidí pre náš hriech, už sa mu nemôžeme ukázať ani na oči. Urobil si to znovu, to už ti druhý krát neodpustí, a bla bla bla. Tára nám do ucha a my mu to hlceme.

Ale pozrime Božiu reakciu na špinavého Jozuu, ktorý by mal podľa zákona zomrieť. Boh k nemu neprehovára, ale pokarhá satana. Zahriakne ho. Zakáže mu pokračovať v žalovaní. Potom sa obráti k Jozuovi, a prichádza moment, kedy sa nám trasú kolená od strachu, do toho šokujúca reakcia Boha. Moment, ktorému sa hovorí MILOSŤ. Boh označí Jozuu za obhorok, to posledné, čo zostalo a môže byť vzkriesené a obnovené. Obhorok je tu titulom, nie beznádejným konštatovaním konca. Semeno pre nové veci. Boh prikáže vyzliecť Jozuu, ktorý ostáva nahý, taký ako ho Boh stvoril. Úplne odhalený pred svojím Tvorcom, pred ktorým sa nedá nič skryť. Ale nie nahý pre strápnenie. Jozua asi čakajúci svoj koniec si vypočuje rozsudok MILOSTI: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu, aby som ťa obliekol do slávnostného rúcha! Boh, miesto toho, aby ho zaslúžene od seba odohnal, z lásky k Jozuovi mu oznamuje omilosťujúci rozsudok s upokojením, že musel byť vyzlečený, aby mu mohli dať nové slávnostné rúcho, čo následne prikáže svojím anjelom, ktorí to vykonajú.

Toto je to, čo potrebujeme robiť aj my. To, čo Pán Ježiš Kristus vybojoval na kríži. Potrebujeme sa ukázať pred naším Nebeským Otcom takí, akí skutočne sme. Špinaví, plní hriechu, aby sme mohli byť vyzlečení – úplne odhalení pred Ockom bez akýchkoľvek masiek – a vypočuť si rozsudok života, zažiť milosť. V momente, keď Pán Ježiš zomrel na kríži, tak sa v chráme roztrhla opona. Opona, ktorú nemohlo roztrhnúť ani niekoľko stád volov lebo bola tak pevne utkaná. Ale moc kríža ju roztrhla a svätyňa svätých, prístup k Nebeskému Ockovi, sa na veky otvoril každému z nás. Už nie len veľkňaz raz do roka, ale ktokoľvek a kedykoľvek môže predstúpiť pred Otca a nechať si oprať rúcho v krvi Baránka. Vymeniť staré špinavé za slávnostné. Stať sa synom, dcérou Otca a byť s Ním. Vstať a prísť lebo on nevyhodí nikoho, kto k Nemu prichádza. A to povedal priamo Pán Ježiš. Nevyhodím nikoho, kto prichádza ku mne (Jn 6:37). On čaká, že sa prídeme ukázať a čaká s otvorenou náručou s láskou k nám.

Ale tu Zachariášove zjavenie nekončí. Boh Otec ide ešte hlbšie. Okrem toho, že uschopnil Jozuu, aby mohol byť nový v Jeho prítomnosti, tak ho povoláva do partnerstva. Nie do otroctva. Bezvýhradného poslúchania, bez ktorého príde trest a koniec. Nie do utišovania si svedomia, že sme splnili všetko čo od nás žiadna. Nie do obchodu, v ktorom musím splatiť získanú milosť akýmsi náboženstvom, pretože milosť je zadarmo, zaplatil za ňu Pán Ježiš Kristus. Pozýva do partnerstva a do živej viery s vedomým, že sme noví a On je s nami tak ako zasľúbil. Pozýva do prijatia zodpovednosti za Jeho dielo. Hovorí Jozuovi, že ak bude kráčať po Jeho cestách a príjme poverenie, tak bude ešte viac povýšený. Bude obhajovať Boží dom a strážiť Jeho nádvoria, a bude môcť prichádzať medzi tých, ktorí sú priamo pred Jeho trónom. Toto je to, do čoho nás náš Ocko tiež pozýva. Do skutočného synovstva, tak ako v rodine. Budovať spolu Jeho/náš dom. Tak ako keď si hľadáme partnera/partnerku a túžime mať niekoho, kto bude s nami zdieľať náš život, tak Boh túži po nás a chce s nami zdieľať Jeho dielo. Preto nedajme si toto ukradnúť diablom a vstúpme do tohto pozvania. Neplahočme sa v náboženstve, ale zobuďme sa, aby sa nám zaskvel Kristus, ten Výhonok, ktorý odstránil vinu sveta za jediný deň.