...

Život má občas trpkú príchuť. Udalosti tohto roka ma jednoznačne nenechávajú chladným. Hovorím tomu boj na všetkých frontoch. Prežil som zradu na miestach kam nepatrí. Usvedčenie vo veciach, ktoré som považoval za mne vzdialené. Absurdnú a nečakanú smrť blízkeho človeka. Samozrejme, že mám tendenciu (a nie len tendenciu) sa v tom všetkom vidieť ako obeť, ale uvedomujem si, že tento pohľad ničomu nepomáha. Je to skôr taká zvieracia kazajka s automatickým doťahovaním remeňov.

Akurát stojím pred otázkou ako s tým všetkým jednať a zachovať si zdravý rozum. Na jednej strane je kopec Jóbových priateľov, za ktorými stačí zbehnúť do najbližšej predajne s kresťanskou literatúrou, kde sú pripravení riešiť jeden problém aspoň 20ti zhromaždení do jednej drevenej police, ale aby to nebolo až také jednoduché, tak sú samozrejme každý úplne odlišní a mnohí si protirečia. Od instantných riešení typu 5 krokov k úspechu až po preduchovnelé drísty formulované tak všeobecne, že sa dá podľa toho upiecť aj bábovka. Samozrejme ak nerozumiem, tak mám slabú vieru. A niekde medzi tým skutočné poklady. Na druhej strane sú to ľudia z mäsa a kostí, ktorí sami majú čo robiť so sebou a nie ešte riešiť cudzie záležitosti. A tak často míňam sústrastné pohľady s povzdychom, ktoré sú však prázdne z vlastného tápania. Hlavne, aby bolo dodržané nejaké to kresťanské dekórum. (Nevyčítam. Len konštatujem realitu, ktorú sám často žijem a som z toho sám zdrtený, že to tak je aj u mňa. Vyhodnotenie situácie na základe dlhodobého pozorovania so štipkou empatie.)

A tak hľadám Nádej vo všednom. Pokúšam sa racionálne spracovať milióny podnetov prichádzajúcich cez emócie. Urobiť si úsudok o tom všetkom a nájsť v tomto mori Pevný Bod, na ktorom by sa dalo zachytiť, tak ako kedysi. Vyliať bolesť, uvoľniť zovretosť, otvoriť oči, zažať svetlo, osoliť mdlé, nadýchnuť sa, nájsť radosť, upevniť ducha. Proste vraziť do toho lisu diamantový balvan, ktorý by ho zastavil a skončil nepríjemný proces vytláčania šťavy. Ale to sme opäť v už spomínanej kazajke...

Tak plačem s Jeremiášom a zažívam si jeho slová na vlastnej koži, že pripomínať si svoju biedu a blúdenie je palina a jed. Moja duša si to ustavične pripomína a klesá. Je to naozaj tak. Ale dúfam, že už čoskoro dorazím na dno lebo to je miesto odkiaľ sa dá odraziť. To je miesto, kde sa dá autenticky stretnúť s Kristom. Bez náboženskej pretvárky a „predôležitých“ masiek, ktoré si tak krvopotne maľujem(e) a udržujem(e). Veď to sa nenosí priznať si chybu. Treba naleštiť frčky a byť in. Porazení tu nemajú miesto. A pri tom to je tak na hlavu. Cirkev sa stala miestom pre dokonalých. Latka nastavená a ako cvičené levy sa nechávame šľahať, aby sme preskočili. Diablovi sa skrátka darí. Ale vďaka Bohu, že to tak byť nemusí a ani nemá. Vďaka Mu za Krista, za Lásku, za Prijatie. Vďaka Ti Bože, že Tvoja Cirkev je miestom pre porazených. Že si prišiel hľadať chorých. Že nepohŕdaš skrúšeným duchom a zdrveným srdcom. Tak prosím staň sa mojím dnom, aby som sa mohol odraziť a povedať s Jeremiášom, že na toto si upriamim srdce, to si však vezmem do hlavy, na toto budem čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy Jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je Tvoja vernosť. Môj podiel je Hospodin, vraví moja duša, preto budem čakať na Neho. Dobrý je Hospodin voči tým, čo v Neho dúfajú, voči duši, ktorá Ho hľadá. A tak chcem položiť svoje ústa do prachu, azda je ešte nádej.