06 septembra 2008

sobotný výlet I.

... alebo ako som skončil na výročnej púti v Mariánke

Dnešná sobota bola pre mňa tradične oddychovou. Potom ako som sa zobudil niečo krátko po desiatej ráno, skonzumoval nevyhnutný životabudič menom káva a prebrouzdal pár základných www na nete, som si uvedomil, že na dnes nemám žiadny program. Raz mi brat odporučil, že je pekne v Mariánke neďaleko Bratislavy. Nevyhnutné preverenie situácie na http://www.marianka.sk/ pozostávajúce z kontroly dostupných zážitkových elementov miesta plánovanej návštevy a prítomnosti gastronomických zariadení za účelom naplnenia základných potrieb naturalizovaného Bratislavčana skončilo úspešne a nič mi nebránilo vyraziť.

Písala sa sobota 6. septembra 2008, cca. 13:30 miestneho času, tesne po vyvešaní bielizne. Beriem kľúče od nemôjho mercedesu triedy A (lacnejší už nevyrábajú) a zatváram za sebou vráta mojej bratislavskej rezidencie na výsadkovej ulici. Hor sa do Mariánky! Krásny slnečný deň, vonku 31,5 a v aute 24°C. Čo môže byť krajšie ako sa previezť klimatizovaným autom po septembrovým slnkom rozpálenej krásavici na Dunaji, ktorú ohyzdia na každom druhom kilometri štedrí developeri. Ale dosť bolo kritiky.

Po úspešnom zvládnutí odbočenia v Záhorskej Bystrici sa po asi 30s jazdy zrazu predo mnou vedľa cesty zjavila tabuľa s nápisom: "Vitajte v Mariánke!". Naplnený euforickým pocitom hrdinstva, že som dorazil do cieľa aj bez GPS som sa nadšene viezol max. povolenou rýchlosťou 40km/h touto neuveriteľnou obcou, ktorá na prvý pohľad vyzerala skôr ako stavenisko novej radovej zástavby rodinných domov pod lesom a nie ako najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Ale aspoň som na vlastné oči pochopil vetu: "Pre niektorých vysnené miesto na bývanie mimo ruchu veľkomesta...", ktorú hlásala už spomínaná www v sekcii Visitors.

Čím viac som však bol v centre tejto rázovitej slovenskej obce, tým viac ma napĺňala zvláštna predtucha, že idem nevhod. Tento negatívny dojem sa vo mne ešte prehĺbil, keď som prefrčal okolo centrálneho parkoviska, ktoré bolo plne obsadené. To, že je centrálnym som si však uvedomil až po návrate naň, pretože 4 parkovacie miesta uprostred točne pre autobusy som zo zvyku v obchodných centrách nepovažoval za hodné mojej pozornosti. O opaku ma však presvedčila ceduľa na konci polorozbitej cesty pred lesom, ktorá mi oznamovala, že práve smerujem do bývalého travertínového lomu. Nič iné mi neostalo ako sa otočiť a vrátiť sa pokorne späť. Pri ceste na parkovisko som však v protismere stretol asi 4 autá, ktorých osádka sa odlišovala od šedého priemeru rehoľnými rúchami. To opäť vo mne vyvolalo pocit, že si asi tichú a pokojnú prechádzku lesom pri Mariánke neužijem. Prišiel som na parkovisko a práve sa jedno z tých štyroch miest uvoľnilo, tak som ho víťazoslávne obsadil nemojím drobcom. Vystúpil som a zorientoval sa podľa smerovej šípky ukazujúcej Mariánske údolie. Neviem prečo som si práve vtedy spomenul na hlášku jednej mojej kamošky, ktorá raz zahlásila: "Viktor, ty pravý mariánsky ctiteľ...".

Postupne som sa blížil ku kostolu okolo dôverne známych budov z fotiek na vopred navštívenej www. Tichou uličkou pomedzi obydlia miestnych domorodcov, v tichu a nenápadný. Po ceste som stretol len 2 ľudí tak som sa ukľudnil a povedal, že snáď to nebude až také zlé. Až som zrazu vyšiel spoza budovy farského úradu a predo mnou sa rozprestrelo hľadané Mariánske údolie, ktoré bolo plné ľudí s vekovým priemerom cca. 65 rokov väčšinou ženského pohlavia, aút s rybičkami (prevažne po 2ks na jednom) a rehoľníkmi a rehoľnicami v družných rozhovoroch. Uvedomil som si, že moja predtucha bola oprávnená. Ale ako správny protestant som sa nenechal odradiť a vybral som sa krížom cez dav do hlbín Mariánskeho údolia.
Potom ako som sa prešiel pomedzi nevyhnutné šiatre so všakovakým tovarom pre pútnikov v podobe oblátok zo všetkých kúpeľných miest sveta, sošiek, príveskov, ružencov, knižiek, svätých obrázkov, párkov, guľášu, cukrovej vaty a minul som toalety, ktoré očakávali hojnú návštevnosť, konečne sa predo mnou odhalil voľný chodník vedúci ďalej do údolia. Po ľavej strane som míňal malé kaplnky, ktoré boli vo veľmi zlom technickom stave a nebolo identifikovateľné, čo sú vlastne zač. Až neskôr som zistil že ide o tzv. mariánske zastavenia a pri poslednom z nich (inak prvom) skupina 4 žien pustovníčok odriekavala svoju modlitbu. No a po pravej, zas kaplnky s prvými dvomi zastaveniami krížovej cesty s originálnymi až insitnými sochami vyjavujúcimi jednotlivé zastavenia.

Onedlho som aj odhalil príčinu ďalšieho zhluku skupiny návštevníčok, a to lurdskú jaskynku, ktorej lavice sa postupne zapĺňali. Neďaleko od nich som dorazil k otvorenej Kaplnke Svätej studne, ktorá vo svojich útrobách skrývala studňu, v ktorej kedysi ktosi našiel nejakú zázračnú sošku. Pred kaplnkou bol urobený ojedinelý betónový žľab, do ktorého bola vyvedená voda pravdepodobne z tejto studne, teda zázračného prameňa. Vzhľadom na frontu (asi 30 ľudí) pravých ctiteľov s množstvom PET fľašiek, do ktorých si postupne naberali vodu z tohto prameňa, som sa radšej vydal k mapke areálu, ktorá sa nachádzala neďaleko 14. zastavenia.

Neviem, čím to je, ale často sa mi stáva, že absolvujem nejakú vec v inom poradí alebo postupe ako je to bežné a tomuto som ostal verný aj dnes. Zistil som, že sa môžem dostať späť ku kostolu práve cez trasu krížovej cesty v protismere, ktorá viedla ponad už identifikovanú lurdskú jaskyňu, čo ma potešilo, a tak som sa vybral k 14. zastaveniu a pokračoval okolo do kopca k 13. Tu som stretol celý asi zájazd (cca. 30 pútničok rovnakého vekového priemeru ako v údolí), ktorý keď som obchádzal tak na mňa zvláštne poniektoré pozerali. Asi to nebol dobrý nápad ísť v protismere, ale našťastie som už potom stretol len jedného polovojensky odetého muža, ktorý sa modlil na kopci pri krížoch (tuším 11. zastavenie). Bola to drina vyšliapať to až hore na kopec, ale neskôr sa ukázalo, že som zvolil dobre, lebo od 11. zastavenia už bol kopec smerom dole, a preto som väčšinu zastavení absolvoval príjemnou prechádzkou dolu kopcom za zvuku štebotajúcich vtákov, mariánskych piesní bez hudobného doprovodu, ktoré sem doznievali od kostola a hluku stavebných mechanizmov z neďalekého staveniska.

Kríza nastala až pri 3. zastavení kedy sa chodník neodvratne vyrovnal a smeroval rovno do amfiteátra lurdskej jaskynky, ktorá už bola 2x tak plná ako pri mojej prvej obchôdzke okolo nej. Keďže som nechcel vyvolať všeobecný rozruch tým, že by som sa zrazu zjavil pred davom očakávajúcich modlitebníčiek vo vchode na krížovú cestu (z opačného smeru ako je očakávané), začal som tuho premýšľať ako túto chúlostivú situáciu vyriešiť. Našťastie nejaký dobráci vyšliapali medzi 3. a 2. zastavením chodníček, ktorý viedol späť na asfaltovú cestu ku kostolu. Faux pas bolo odvrátené a ja som sa mohol opäť vrátiť pomedzi šiatre ku kostolu, ktorého nádvorie sa práve vyprázdňovalo smerom k lurdskej jaskynke, a tak som neváhal a vstúpil dnu. Po obhliadke prečančanej, zrejme barokovej výzdoby mi oči padli na leták, ktorý bol na kôpkach po celom kostole. Bolo na ňom napísané: „Vitajte na výročnej národnej púti v Marianke 2008.“. Po preštudovaní dátumov som zistil, že som to proste trafil. Bolo akurát 14:50 a program začínal o 15:00 modlitbou ruženca v lurdskej jaskynke takže som sa spokojne vybral naspäť domov s upokojeným vedomím, že som našťastie nestihol nič narušiť.

Pri východe z kostola som ešte stretol pár originálnych zjavov v podobe uja so zvláštnou konštrukciou, ktorú mal na chrbte a nad hlavou mal na nej fotku nejakej sošky s nápisom Mariánka 2008 a ešte už spomínanú skupinu žien pustovníčok, ktoré sa práve modlili pred sochou Pána Ježiša, ktorá už nebola súčasťou mariánskych kaplniek, pred ktorými som ich pôvodne stretol, ale asi boli vo švungu tak to premodlili aj tam.

A tak som už len v Pútnickom mlyne vypil 0,5l Kofoly a opustil centrálne parkovisko smerom Bratislava.

P.S.: Ak by vyznel tento článok ironicky, tak sa ospravedlňujem, ale vzhľadom na to, že nie som znalý pomerov pútnických miest, tak som konal prirodzene, a až spätne som si uvedomil komickosť situácii (aspoň pre mňa komických).

Žiadne komentáre: