... alebo ako som skončil pri vsypovej lúčke
Plný zážitkov z práve absolvovaného skoro pútnického výjazdu som si pri vjazde do Záhorskej Bystrice uvedomil, že veď je ešte málo hodín a ja by som mohol ešte niečo zažiť. V tom som si spomenul na článok v jednom z posledných čísel týždenníka .týždeň, kde bola ospevovaná architektonická ojedinelosť jednej veľmi praktickej ustanovizne s názvom Krematórium. A tak na ceste pred Lamačom som vyhodil smerovku doľava a ocitol som sa na parkovisku pred týmto výnimočným zariadením, aby som si overil informácie zo spomenutého článku priamo na tvári miesta.
Vzhľadom na krásny slnečný deň som mal možnosť uvidieť naozaj pekný kus prírody sem tam doplnený betónovými a mramorovými prvkami, a tak som si vylepšil mienku o tomto mieste, ktorú som mal dosť negatívne naladenú kvôli tragickým udalostiam z jari 2003, ktoré boli spečatené práve na tomto mieste.
Po prechádzke polostŕmymi schodmi k budove s obradnou miestnosťou som sa utvrdil v tom, že za tých 5 rokov sa nič nezmenilo a sklá sú stále rovnako popraskané a drôty rovnako trčia zo zeme ako vtedy. Akurát kúsok ďalej sa venovali svojej sieste nejakí robotníci, ktorí sa javili ako murári, tak so zámerom nerušiť nabrala moja chôdza smer Rozptylová lúčka. Peknou lesnou cestičkou vedúcou jednotlivými sekciami s rôzne vyzdobenými až zohyzdenými miestami posledného odpočinku príslušníkov ľudského rodu. Neviem prečo, ale o hľadanej lúke som vždy len počul z rozprávania, a tak bolo overenie informácii nevyhnutné.
Rozptylová lúčka sa nachádza v najzadnejšej časti areálu krematória a cesta k nej je dobre značená, takže to nemôžete minúť. Je obkolesená skalným previsom a do jej stredu vedie úzky betónový chodník, na ktorého začiatku vás mramorová tabuľa informuje o mieste, kde vstupujete a prísne vám zakáže vstupovať na trávnik, čo je pre porast udržiavaný za týmto účelom dosť logické a žiaduce. Každopádne tráva je tam krásne zelená a husto rastúca, takú na ktorú sa človek rád vystrie. Tu by to však bolo dosť riskantné. Je to proste zvláštne, že poniektorí z nás ľudí sa nechajú len tak rozptýliť na trávnik. Dokonca asi nejaký dobrodruh alebo horolezec skončil ako malá kôpka v už spomenutom skalnom previse. Zvláštna atmosféra, hlavne pri vedomí, že sa nachádzate uprostred miesta, kde pri vzkriesení mŕtvych bude zrejme dosť rušno. A tak po krátkom zamyslení som sa vybral ďalej po lesnej cestičke.
Možno to celé vyznieva morbídne alebo ako čierny humor, ale myslím si, že realita smrti by nemala byť tabu pre žijúcich ľudí, a ešte k tomu pri rýchlosti dnešnej doby(najmä v Bratislave), kde pôsobí prechádzka na takomto mieste paradoxne veľmi upokojujúco. Všade len krásne vysoké stromy a ticho. Je to zvláštne, ale aj v Bratislave sa nájde miesto, kde je ticho. A ticho doplnené realitou večného odpočinku, ktorý ani zďaleka nie je taký večný ako by sme radi dúfali, dáva človeku vnímať niečo, čo ho presahuje.
Kúsok ďalej som našiel panteón, čo by betónový monument v tvare rieky, ktorý bol postavený za účelom uloženia pozostatkov slávnych osobností. Našiel som tam až 2 tabule s ťažko čitateľným textom a zopár porozbíjaných nápisov. Jeden som dešifroval: „nositeľ rádu Klementa Gotwallda“. Ale niekto to poodbíjal, takže musíte sa zahľadieť, aby ste to prečítali. Dnes by sa tým už dotyčný asi nerád chválil. Asi celý panteón bol pôvodne určený pre papalášov minulého režimu, ale nevydalo. A tak som sa opäť vzdialil, no a potom to prišlo.
Dorazil som k v nadpise už spomínanej Vsypovej lúčke. Ale nečakajte žiadnu senzáciu. Nič zvláštne, len lúka obkolesená zo všetkých strán chodníkom, jeden kríž, jedna veľká skala a kopec kvetov. Žiadne mená a na trávniku žiadne stopy po vsypoch. A ak by ste mi niekto náhodou vedeli vysvetliť, čo to tie vsypi vlastné sú, tak mi dajte vedieť, lebo ani Gúgeľ nepomohol, a to už je iný problém.
Chvíľu som sa ešte kochal okolitou prírodou a odišiel hlavnou bránou okolo tety predavačky z miestnej predajne kvetov a iných spomienkových predmetov, ktorá stála hneď vedľa kávomatu, na ktorý upozorňovala ceduľa na vrátach.
A to bol môj sobotný výlet...
Plný zážitkov z práve absolvovaného skoro pútnického výjazdu som si pri vjazde do Záhorskej Bystrice uvedomil, že veď je ešte málo hodín a ja by som mohol ešte niečo zažiť. V tom som si spomenul na článok v jednom z posledných čísel týždenníka .týždeň, kde bola ospevovaná architektonická ojedinelosť jednej veľmi praktickej ustanovizne s názvom Krematórium. A tak na ceste pred Lamačom som vyhodil smerovku doľava a ocitol som sa na parkovisku pred týmto výnimočným zariadením, aby som si overil informácie zo spomenutého článku priamo na tvári miesta.
Vzhľadom na krásny slnečný deň som mal možnosť uvidieť naozaj pekný kus prírody sem tam doplnený betónovými a mramorovými prvkami, a tak som si vylepšil mienku o tomto mieste, ktorú som mal dosť negatívne naladenú kvôli tragickým udalostiam z jari 2003, ktoré boli spečatené práve na tomto mieste.
Po prechádzke polostŕmymi schodmi k budove s obradnou miestnosťou som sa utvrdil v tom, že za tých 5 rokov sa nič nezmenilo a sklá sú stále rovnako popraskané a drôty rovnako trčia zo zeme ako vtedy. Akurát kúsok ďalej sa venovali svojej sieste nejakí robotníci, ktorí sa javili ako murári, tak so zámerom nerušiť nabrala moja chôdza smer Rozptylová lúčka. Peknou lesnou cestičkou vedúcou jednotlivými sekciami s rôzne vyzdobenými až zohyzdenými miestami posledného odpočinku príslušníkov ľudského rodu. Neviem prečo, ale o hľadanej lúke som vždy len počul z rozprávania, a tak bolo overenie informácii nevyhnutné.
Rozptylová lúčka sa nachádza v najzadnejšej časti areálu krematória a cesta k nej je dobre značená, takže to nemôžete minúť. Je obkolesená skalným previsom a do jej stredu vedie úzky betónový chodník, na ktorého začiatku vás mramorová tabuľa informuje o mieste, kde vstupujete a prísne vám zakáže vstupovať na trávnik, čo je pre porast udržiavaný za týmto účelom dosť logické a žiaduce. Každopádne tráva je tam krásne zelená a husto rastúca, takú na ktorú sa človek rád vystrie. Tu by to však bolo dosť riskantné. Je to proste zvláštne, že poniektorí z nás ľudí sa nechajú len tak rozptýliť na trávnik. Dokonca asi nejaký dobrodruh alebo horolezec skončil ako malá kôpka v už spomenutom skalnom previse. Zvláštna atmosféra, hlavne pri vedomí, že sa nachádzate uprostred miesta, kde pri vzkriesení mŕtvych bude zrejme dosť rušno. A tak po krátkom zamyslení som sa vybral ďalej po lesnej cestičke.
Možno to celé vyznieva morbídne alebo ako čierny humor, ale myslím si, že realita smrti by nemala byť tabu pre žijúcich ľudí, a ešte k tomu pri rýchlosti dnešnej doby(najmä v Bratislave), kde pôsobí prechádzka na takomto mieste paradoxne veľmi upokojujúco. Všade len krásne vysoké stromy a ticho. Je to zvláštne, ale aj v Bratislave sa nájde miesto, kde je ticho. A ticho doplnené realitou večného odpočinku, ktorý ani zďaleka nie je taký večný ako by sme radi dúfali, dáva človeku vnímať niečo, čo ho presahuje.
Kúsok ďalej som našiel panteón, čo by betónový monument v tvare rieky, ktorý bol postavený za účelom uloženia pozostatkov slávnych osobností. Našiel som tam až 2 tabule s ťažko čitateľným textom a zopár porozbíjaných nápisov. Jeden som dešifroval: „nositeľ rádu Klementa Gotwallda“. Ale niekto to poodbíjal, takže musíte sa zahľadieť, aby ste to prečítali. Dnes by sa tým už dotyčný asi nerád chválil. Asi celý panteón bol pôvodne určený pre papalášov minulého režimu, ale nevydalo. A tak som sa opäť vzdialil, no a potom to prišlo.
Dorazil som k v nadpise už spomínanej Vsypovej lúčke. Ale nečakajte žiadnu senzáciu. Nič zvláštne, len lúka obkolesená zo všetkých strán chodníkom, jeden kríž, jedna veľká skala a kopec kvetov. Žiadne mená a na trávniku žiadne stopy po vsypoch. A ak by ste mi niekto náhodou vedeli vysvetliť, čo to tie vsypi vlastné sú, tak mi dajte vedieť, lebo ani Gúgeľ nepomohol, a to už je iný problém.
Chvíľu som sa ešte kochal okolitou prírodou a odišiel hlavnou bránou okolo tety predavačky z miestnej predajne kvetov a iných spomienkových predmetov, ktorá stála hneď vedľa kávomatu, na ktorý upozorňovala ceduľa na vrátach.
A to bol môj sobotný výlet...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára